Duchovný darček

1. července 2012 v 11:55 | Luthy |  Úvahy
Hranica medzi svetom živých a mŕtvych je veľmi tenká. Dokázal mi to i tento veľmi príjemný zážitok, s ktorým by som sa dnes chcela s vami podeliť.
Úmrtia blízkych bývajú vždy smutné. Človek spomína a spomienky sú tým jediným čo vám zostáva. Nebolo tomu inak ani tento rok. Prvý apríl. Deň bláznov. Deň vtákov. Deň smutného výročia. Je to ako video, ktoré nemožno zastaviť. Otázniky. Čo sa dalo ešte urobiť lepšie? Nie, neprenasledujú ma výčitky, len sa mi to s každoročnou pravidelnosťou vracia ako každému, kto už niekoho stratil.
V tento deň bolo vonku nevľúdne počasie. Fúkal vietor, poprchalo. Nikam sa mi nechcelo, hoci som vedela, že budem musieť ísť na hrob zapáliť sviečku. Podvečer sme sa s neterou vybrali na cintorín a následne do kostola. Na omši som už nebola ani nepamätám, ale nakoľko bol prvý piatok, neter musí chodiť do kostola kvôli birmovke a ja som chcela rodičom sviečky určite zapáliť, šla som hoci rozmrzená z počasia. Nerada chodím na cintorín. Aj po rokoch to bolí rovnako intenzívne, avšak tento krát to malo byť iné. Zima sa mi vkrádala do kostí. Započúvala som sa do zvukov padajúceho dažďa, pokladania kahancov, škrtnutia zápalky. Keď sa sviečky rozhoreli, počasie sa náhle zmenilo. Vyšlo slniečko a vtáky začali spievať tak nahlas, akoby mi dávali najavo, že každý deň mám možnosť tešiť sa zo života. No brala som to ako pekný darček, že som predsa prišla, hoci v zlom počasí. Ocko mi tak z hora poslal kúsok neba v nádhernom slnečnom pozdrave. Na oblohe sa urobila dúha. V tomto povznášajúcom pocite som prešla k maminmu hrobu, kde sme zapálili ďalšie sviečky. Zrazu som si uvedomila, že sa mi nikam nechce. Ten krátky okamih hrejúceho slnka a spievajúcich vtákov ma natoľko potešil, že sa mi cesta do kostola nezdala taká hrozná. Rada som sa za rodičov pomodlila. Ďakujem za tento krásny darček. Trocha slniečka poteší vždy. Pre mňa to bol aj krásny pozdrav, akési prepojenie dvoch svetov, kedy radosť môže spôsobiť aj nehmotná vec.
Dlho som ešte premýšľala nad týmto odkazom. Uvedomila som si, že je dôležité tešiť sa aj z maličkostí. Naši blízky sú tu s nami a radi nám urobia radosť drobnosťou. Počúvajme teda našu intuíciu a najmä, buďme vďační. Vďační za každý nový deň, za úsmev, za dobré slovo i za slnko, či vtáčí spev. Nikdy nevieme, či cez tieto jednoduché veci k nám neprichádza niečo dôležité.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Inka | 6. srpna 2012 v 20:24 | Reagovat

Taktiež je intenzívnym zážitkom a duchovným darom komunikácia so zosnulými v snoch. Tu je ale potom treba správne rozlíšiť, či sa jedná o sen alebo ide o niečo viac - odkaz či posolstvo, určené pre nás alebo pre niekoho iného. No tento druh zážitku takisto dlho v človeku doznieva.

2 luthy | E-mail | Web | 6. srpna 2012 v 21:13 | Reagovat

[1]:
Je to pravda, moji rodičia sa mi snívajú, ak ma čaká niečo čaká, alebo sa v mojom živote budú diať väčšie či menšie zmeny. Ak sú väčšie sníva sa mmi ocino, ak sú menšie sníva sa mi mamina. Vždy je to úžasný barometer na to, aby sa človek pripravil na nejakú novú situáciu.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama