Keď cestujem, dejú sa veci

1. července 2012 v 11:57 | Luthy |  Úvahy
Hovorí sa, že presnosť je výsadou kráľov. Ale čo ak to nejde i keď sa snažím?
Zhruba raz za mesiac cestujem do Českej republiky. Nie som cestovateľ svetobežník, vždy si všetko pripravím, naplánujem, lístky kúpim dopredu, len aby som mala čo najmenej starostí. Lenže po každé sa objaví nejaký ten "malý problém". Za posledný rok som načas do Prahy či Brna neprišla ani raz. Na vine je meškanie. Vždy sa na ceste niečo stane, niečo pozdrží môj príchod. Najčastejším vinníkom sú zápchy a havárie na diaľnici D1, či už smerom na Brno, alebo na spiatočnej ceste smerom domov. Takéto veci človek nemôže ovplyvniť, ale zamýšľam sa tak nad skutočnosťou, či by kamiónová doprava nemala mať vlastné cesty, pretože 99 % môjho pozdržania sa na ceste sú práve skrížené kamióny, nehoda kamiónu a automobilu, kolóny pre prevrátený kamión, zrazené dva kamióny.

Priateľ sa mi srdečne smeje. "Tak choď vlakom, nechaj autobusy a urob si v kupéčku pohodlie."
Nedôverčivo v spoločnosti známej nastupujeme na vlak do Brna. Cesta už od začiatku má výborný priebeh. Napadne mi, že sa azda problémy s meškaním nadobro skončili. Za hranicami sa však naša jazda spomalí a do Brna si prinášam dvadsať minútové meškanie. Vravím si nevadí, to sa raz môže predsa stať.
Moja posledná cesta do ČR vlakom však znovu potvrdila, že môžem ísť aj súkromným Triskáčom i tak pritiahnem nejaké to meškanie. Príchod do staničnej haly neveštil nič dobré. Prvý krát som si popredu nekúpila lístky a dvadsať päť metrové rady ma nenechávali na pochybách, že sa blíži ďalšia cestovná patália. Čas bežal a rad sa skracoval pomerne svižne. Lístok som si desať minút pred odjazdom nakoniec kúpila. Možno pri mne stál aj anjel strážny, pretože mi v poslednej chvíli napadlo kúpiť si aj miestenku, keď sa za mnou rady neustále zväčšovali. Na svetelnej tabuli medzi časom nabehlo meškanie môjho vlaku na desať minút. Vravím si, že to naozaj nemá zmysel, že meškaciu polhodinku budem musieť tiež zaradiť do programu pri cestovaní. O chvíľu čas meškania poskočil na pätnásť minút. Vlak nakoniec prišiel. Kamarátka ma nemohla nasadiť do vlaku, pretože ľudia prichádzali zo všadiaľ. Podala ma sprievodcovi, ktorý ma posunul do vlaku akejsi panej, aby som vôbec odcestovala. Aj miestenka sa mi nakoniec zišla. S úľavou som sa posadila konštatujúc, že vlak má aj tak až dvadsať minútové meškanie. Počas cesty sme nabrali ešte ďalších desať minút, tak som vystupovala z vlaku s polhodinovým meškaním. Priateľ sa mi smial, ale všetci sme boli šťastní, že sa opäť vidíme.
Čo dodať na záver? Moja dôslednosť mi je asi na nič, keď každý dopravný prostriedok, ktorým sa vyberiem má meškanie, alebo, že by meškali všetky spoje v Čechách i na Slovensku?
Chcem veriť, že tú smolu prelomím niekedy nabudúce.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama