Keď nám Vesmír riadi život

1. července 2012 v 11:47 | uthy |  Radosti ľudí s veľkým srdcom
Každý z nás už aspoň raz zažil situáciu, keď si povedal, že to musel zariadiť dakto iný. V nasledujúcich riadkoch sa i ja podelím s vami o jeden nedávny zážitok.
Autobus do Prahy meškal. Najprv len päť minút, desať, dvadsať. Keď sa toto meškanie prehuplo cez pol hodinu, spoj nakoniec prišiel. "Kolóny na diaľnici," počujem nervózneho vodiča. Nastupujem a hľadám si miesto. Usádza sa ku mne sympatická pani. "Budem mať spoločnosť." Potešila som sa. Začali sme sa rozprávať o nevidiacich, ako žijeme, čo robíme. Medzi rečou som ešte priateľa informovala telefonicky, že budem meškať, že sa ešte ozvem. No aké bolo moje prekvapenie, keď mi za hranicami telefón odmietol načítať sieť. Moja tvár bola jasne čitateľná, a tak sa spolu sediaca pani Marika začala zaujímať, čo sa mi stalo. Porozprávala som jej teda o mobile, ktorý nefunguje, na čo mi ochotne ponúkla svoj. Zavolala som si a hneď som bola spokojnejšia. Z rozhovoru však vyplynulo, že obe ideme nazad tým istým spojom. Prekvapilo ma to a začala som premýšľať aká je pravdepodobnosť, že sa my dve ešte stretneme, a že pocestujeme tým istým spojom aj o týždeň opačným smerom.
Do Prahy som sa nakoniec dostala s trištvrte hodinovým meškaním. Týždeň ubehol ako voda a v nedeľu sme sa s pani Marikou stretli znovu. Netušila som, akú veľkú úlohu opäť zohrá. Priateľ sa so mnou rozlúčil a ja som nasadla do autobusu. Šofér si ma zapísal, pretože som nesedela na pôvodnom mieste, kde som mala miestenku. Chceli sme sedieť s pani Marikou spolu. Aká výhodná vec, ukázalo sa za pár sekúnd. Posadila som sa a s hrôzou zistila, že nemám vak s vecami. Priateľ mi ho na autobusovú stanicu niesol a odišiel s ním aj domov. Telefón nefunkčný... Ako to vyriešiť??? Na moje zdesené slová, "ja nemám vak," zbystrila i pani Marika. Rýchlo som jej vysvetlila, že telefón mi nefunguje a ja teraz neviem čo ďalej. Opäť mi teda požičala svoj mobil. No v panike, ktorá ma ovládla, som si nevedela spomenúť na telefónne číslo. Nakoniec som ho vyhrabala zo starého mobilu a vytočila. Nedvíhal... Zazvonilo prvý, druhý, tretí, piaty krát. Po každom zazvonení sa ma zmocňovala čo raz väčšia hrôza. Nakoniec to zdvihol a po mojom stručnom vysvetlení, že mi vzal domov vak sme chvíľku nevedeli čo urobiť. Nakoniec sme sa dohodli, že mi ho donesie ku terminálu s lístkami. Pani Marika sa teda ochotne ponúkla, že pre vak pôjde. Šoférovi som vysvetlila čo sa mi stalo. Ten reagoval slovami " v pohode, však počkáme, nič sa predsa nedeje." Padla mi sánka z tejto reakcie, pretože nielen že sa dialo, ale išlo aj o čas. Hodinky ukazovali 14.55 a o 15.00 mal autobus odchod. Nevedela som, ako ďaleko je terminál s lístkami od nášho nástupišťa a koľko to bude trvať. O minútku, či dve sa pani Marika vrátila aj s mojím vakom. Možno prešlo ozaj len pár desiatok sekúnd, ale mne to pripadalo ako celá večnosť. Nebyť tejto milej osôbky, ktorá ma hneď dva, či až tri krát zachránila, neviem, ako by moja cesta do Prahy i z Prahy dopadla. Vymenili sme si aj kontakty na seba, ktovie, či nás život ešte niekedy nespojí a ja jej budem môcť oplatiť rovnakou mincou.
Moji blízky mali z tejto príhody ohromné pobavenie, no uvedomila som si, že mohlo byť aj horšie. Mala som pocit, že niekto hore nado mnou bdie a pomáha mi.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama