Kto sme?

1. července 2012 v 11:59 | Luthy |  Úvahy
"Kto sme? Kto my vlastne sme? Tlačíme sa na chodníku,
, no od seba sme ďaleko, už nie náhodou, už nie zo zvyku:"
Refrén piesne od Petra Nagya celkom presne vystihuje problém, o ktorom chcem dnes písať.
Už niekoľko rokov mám pocit, že nikam nepatrím. Že som akosi iná ako moje okolie. Premýšľam inak, konám inak, riadim sa inými pravidlami než väčšina. Moja sestra s obľubou hovorí pred návštevami, "Ona je taká skromná.", no môžem sa tým chváliť, alebo si túto vlastnosť pripočítať ku dobrej výchove?
Stačí mi aj málo, vravím si. Ale každý z nás má iné nároky, no kde končí zdravý pocit urobiť si radosť a kde už začína honba za majetkom a utápanie sa v prepychu?
Nedávno som sa celkom úprimne pochválila knihami, ktoré som si kúpila. Namiesto otázky, o čom tie knihy sú mi známa utrúsila poznámku, kde na to beriem, veď je kríza. Veď tie knihy určite neboli lacné. Zamrzelo ma, že som jej vôbec niečo povedala. Neskôr som však začala premýšľať, aký deštrukčný mechanizmus to v ľuďoch funguje. Ja sa snažím s druhými zdieľať radosti a starosti, tešiť sa z úspechov iných. No veľmi často sa mi stáva, že iní to rovnako ako ja nevedia. Namiesto radosti mi pripomenú, že je kríza a kde na to beriem. Kto vlastne potom sme? Akí sme ľudia? Naozaj sa z nás už vytratila radosť zo života?
Mnohí sa často sťažujú, že by chceli mať ešte lepšiu prácu, ešte vyšší plat, ešte väčší kariérny rast, o čosi väčší byt, nové auto,. Mnohé tieto potreby sa ťažko plnia. Často sú to však ľudia, ktorí ak by sa nad sebou zamysleli zistili by, že majú krásne zdravé deti, nie síce také tučné konto ako by chceli, len jednu dovolenku do roka, celkom obyčajnú prácu, jedno pojazdné auto a k tomu taký obyčajný život. Bohatí, alebo ich časť si prestala vážiť maličkosti. My, ktorí žijeme z invalidných dôchodkov, alebo drobných platov musíme zvažovať koľko si dopriať. Ak mi v takejto situácii niekto povie, kde beriem peniaze na maličkosti, takáto všetečná otázka zaiste zamrzí a zabolí.
Nie sú všetci bohatí ľudia zlí. Pár ich poznám a v takýchto výnimočných prípadoch ich chválim, že majetok rokmi nezmenil ich charakter.
Ak sa ale pozriem do vlastných radov čo raz častejšie narážam na bezohľadnosť, korupciu, pretvárku a klamstvo. Zdôverím sa jednému kamarátovi, ten sa tri krát otočí a ihneď vie pol sveta o čom sme sa zhovárali. Zmienim sa, že mám drobnú prácu navyše, opäť sa nájde niekto šikovný, kto svojou závisťou škodí a rozosieva zlo. Kde sa z nás vytratila skromnosť a pokora? Ťažko ju hľadám u mnohých. V poslednom čase sa tak okolo mňa zúžil kruh ozajstných priateľov. Dôvera je totiž krehká a nenahraditeľná vec.
Opäť sa tak pýtam kto vlastne sme? Kým sme? Sme naozaj ľudia s viacerými tvárami? Zastavme sa na chvíľku a porozmýšľajme nad tým, či nie je možné spomaliť každodenný zhon a naháňanie sa. Urobiť si čas na maličkosti a potešiť naše vnútorné dieťa niečím pekným, niečím, čo sme už zabudli, niečím čo nás tešilo ako malých.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama