Nevidiaci a priestorová orientácia

1. července 2012 v 11:24 | Luthy |  O nevidiacich
Často odpovedám na otázky ohľadom našej orientácie. Ľudí zaujíma, ako sa pohybujeme v priestore, ako hľadáme veci, ako riešime každodenné situácie s pohybom.
Pokúsim sa na pár riadkoch popísať svoje vlastné skúsenosti. O týchto veciach zaiste existuje literatúra, ale nemám ju k dispozícii a za odborníka sa nepovažujem.
S orientáciou nevidiaci príde do styku už od malička. Netuším, ako ma rodičia učili chodiť, ako neustále dávali pozor, aby som sa neudrela, ale je to azda i o určitej vrodenej prispôsobivosti každého dieťaťa. Keď spadnem, zapamätám si, že to bolí ak sa udriem. Možno práve týmto pokusom, omylom som zvládla ja a hromada ďalších orientáciu najskôr v domácom, neskôr v školskom prostredí.
Už v materskej škôlke sme sa naučili tzv. bezpečnostný postoj, kde pravú ruku mám pred čelom a ľavú pred bruchom dlaňou otočenou k danej oblasti. Samozrejme, naučili nás najmä to, ak niekam ideme, máme mať ruky pred sebou, aby sme sa nezranili v oblasti hlavy a tváre. Tieto dve veci sme sa učili ako prvé a aktívne som používala len ruky pred sebou. Akosi mi prirodzene vadil bezpečnostný postoj s rukou pred hlavou a bruchom, lebo som si vytvárala tieň, ktorý ma limitoval.
Hádam od prvého, či druhého ročníka sme mali priestorovú orientáciu pravidelne v popoludňajších hodinách. Učili sme sa ako chodiť cez dvere v prípade, že máme sprievodcu, ako krúživými pohybmi nájsť stratený/spadnutý predmet, orientáciu po budove s bezpečnostným postojom.
V druhej, alebo tretej triede sme sa učili orientovať pomocou bielej slepeckej palice. Z duše som ju neznášala a nerada som chodievala von a oťukávala si trasy. Až neskôr som zistila, že to nie je také hrozné. Zdalo sa mi zbytočné chodiť po školskom dvore a trieskať palicou doprava doľava a stále dookola, hore dvorom, dolu dvorom. No naučiť som sa danú techniku musela. Môj odpor k chodeniu s palicou to nevyriešilo. Tento spôsob chôdze je viditeľný azda najčastejšie. Nevidiaci drží palicu v pravej ruke a ohmatáva pred sebou terén. Ak vykročí pravou nohou palica musí smerovať doľava. Ak vykročí ľavou nohou, palica smeruje doprava. Týmto pohybom sa zabezpečí terén pred nevidiacim. No často krát som sa pýtala, čo s prekážkami, ktoré sú vyššie, v oblasti hlavy, hrudníka? No odpovede som sa nedočkala.
Schody sa dajú tiež jednoducho zvládnuť. Každý schod sa dá palicou vyhmatať, či už smerom hore, alebo dolu. Samozrejme, ak ide nevidiaci smerom dolu, musí dávať pozor na strmosť schodov. Ak ide smerom hore, palicu si chytí ako ceruzku a dvíha ju hore po schodoch pred ním.
Okrem chôdze s palicou sme sa učili podľa sluchu odhad vzdialenosti na metre. Vychovávateľka, ktorá nás orientáciu učila nám ohlasovala vzdialenosť a my sme mali odhadnúť na koľko metrov od nás je.
Súčasťou priestorovej orientácie bola aj zvuková signalizácia majáčika. Majáčik pípal na určitom mieste a museli sme sa k nemu dostať podľa sluchu.
No aby sme sa vedeli lepšie nasmerovať, učili sme sa orientovať podľa pohybu na stupne. Naučili sme sa otáčať o desať, dvadsať, štyridsať päť, či deväťdesiat alebo sto osemdesiat stupňov. Tieto pohyby chceli určitý cvik. Najprv sme sa stupne učili určiť nohou. O koľko musíme na päte zvrtnúť chodidlo smerom doprava či doľava. Samozrejme asi najviac človek otočí chodidlo o štyridsať päť stupňov. Takže ak sme dostali príkaz otočiť sa o deväťdesiat stupňov doprava, museli sme chodidlo a celé telo dva krát otočiť želaným smerom.
Tieto postupy sme mali zvládnuté už na prvom stupni základnej školy. Neskôr sme absolvovali orientáciu s bielou palicou po meste a učili sme sa prvé trasy. Osobne som sa bála prechodov cez cestu. Znie to jednoducho, dvihneme palicu, dáme vodičovi znamenie, že chceme prejsť a počúvame či nič nejde. No na frekventovaných prechodoch, či križovatkách je to i dnes veľký problém. V čase, keď som sa ja učila prechádzať cez cestu ešte neboli ozvučené semafory. Mnohé semafory dnes vydávajú klopkavý zvuk. Buď s pomalou, alebo rýchlou frekvenciou. Ak je červená, semafor klopká pomaly. Ak je zelená, klopká rýchlo. Mnohé semafory majú aj špeciálne tlačidlo, ktoré naskočenie danej farby urýchli. Táto teória sa mi príliš neosvedčila, ale nepopieram, že to naozaj tak funguje.
Často nás vidiaci môžu práve vidieť na prechodoch cez cestu, či postávať bezradne na svetlách, kde semafor neťuká. Touto cestou by som chcela poprosiť zdravých ľudí, aby sa nebáli nás osloviť a opýtať sa, či nepotrebujeme pomôcť. Často ani netušíme, že vedľa nás o pár metrov ďalej niekto stojí a rozhoduje sa, či pomôcť, alebo nie. Môžu však nastať dve situácie. Kedy nevidiaci pomoc príjme, alebo ak pomoc odmietne. Nebojte sa odmietnutia. Uvedomujem si, že sme rôzni. Niekto môže použiť aj tvrdšie slová odmietnutia, čo môže bežného človeka odradiť, ale stále sú tu aj tí, čo vašu pomoc skutočne potrebujú.
Pohyb v priestore nie je to jediné, čo priestorová orientácia prináša. Často sú to situácie, kedy treba nastupovať do dopravných prostriedkov. V dnešnej dobe, ako ja hovorím, sú ľudia všade, takže nie je problém sa opýtať na číslo autobusu, trolejbusu, či električky. Ako príklad mi poslúži Česká republika, kde vo väčších mestách im číslo linky oznámi vysielačka. Tento prepracovaný systém dnes funguje u nás iba v Žiline, čo je veľká škoda. Netreba sa tak pýtať naokolo a vysielačka ohlási, ktorý spoj prichádza. Tiež v mestách v posledných rokoch v doprave vidíme ozvučené zastávky. Táto funkcia podľa môjho názoru nepomôže len nevidiacim pri zorientovaní sa na danej trase, ale i cudzincom, ktorí mesto nepoznajú a potrebujú sa dostať z bodu A do bodu B.
Čo sa ale týka vlastného pohybu a hľadania si voľného miesta v doprave, prvé sedadlá sú určené pre nevidiacich s vodiacimi psami. No osobne to nepožadujem a sadnem si tam, kde je práve voľné miesto.
Prácu s vodiacim psom sme nemali možnosť si vyskúšať. Prvého vodiaceho psa som videla, keď som mala asi sedem či osem rokov v knižnici v Trnave, kde ho mal pán knihovník, ktorý pracoval na oddelení so slepeckými knihami a kazetami. No vlastného psíka nemám po dnes. Sú to inteligentné zvieratá. Nemôžu sa však cvičiť všetky plemená. Najčastejšie sú to Labradory, krížené nemecké ovčiaky s Retrieverom, Zlatí retrievery.
V dnešnej dobe sa orientácia nevidiacich zlepšila i vďaka mobilnej komunikácii. Cez GPS navigáciu sa hlásia prístupové body, takže hovoriaci mobilný telefón často ohlási, čo sa okolo nevidiaceho nachádza, aké objekty, obchody, stanice, zastávky a podobne. V tejto technológii vidím aspoň ja veľkú budúcnosť. Do mobilov sa i dnes dajú nahrať mapy oblastí, ak by sa podarilo ozvučiť čo najviac oblastí, uľahčilo by nevidiacemu orientáciu aj na neznámych miestach. Samozrejme, uvedomujem si, že mať v jednej ruke slepeckú palicu a v druhej telefón, ktorý podáva informácie je dosť náročné najmä na sústredenie sa na trasu, ale je to určitý pokrok vpred. V Českej republike dnes existuje služba, kde operátor dokáže nevidiaceho navigovať. Cez GPS si nájde jeho polohu, vidí ho na obrazovke a môže ho nasmerovať kam treba. Ak sa nevidiaci však stratí tam, kde nie je signál mobilného telefónu, nastane problém, ale ústa máme vždy a aj pri dnešnej pretechnizovanej dobe sa dokážeme i sami opýtať na cestu.
Ak sa potrebujeme zoznámiť s novým prostredím u známych, kamarátov, na pracovisku, kdekoľvek je dôležité, aby človek, ktorý nás prostredím prevedie postupne opísal, čo je naokolo. Napríklad vojdeme cez vstupné dvere do bytu. Čo sa nachádza vedľa nich, napríklad kúpeľňa, čo je vedľa kúpeľne. Kde je kuchyňa, kde je obývačka, spálňa. Nevidiaci si musí terén prejsť, aby si určil, ktorý objekt sa nachádza vedľa ktorého, kde treba odbočiť, na čo si treba dať pozor. V podstate sa musí naučiť podľa hmatu, ako sa do ktorej miestnosti ide, či môže isť popri stene, či musí ísť priamo, o koľko sa treba otočiť. No tieto veci sú veľmi intuitívne a každému nevidiacemu trvá rozdielne dlho, za aký čas sa zorientuje. Niekto potrebuje po objekte previesť raz, niekto päť krát.

Dôležité však pri učení nových vecí je, aby vidiaci netlačil nevidiaceho pred sebou ako štít. Potrebujeme si veci v prvom rade ohmatať. Ak ideme v neznámom priestore, vychádzame zo dvier, sprievodca musí, alebo by mal ísť popredu, pretože nevidiaci nie vždy správne zhodnotí, najmä ak je to neznámy priestor, čo pred ním je. Túto chybu robia vidiaci často, že si nevidiaceho tlačia pred sebou. Osobne je mi to veľmi nepríjemné a vždy pošlem sprievodcu dopredu. Ten krok, krok a pol, o ktorý je sprievodca popredu stačí nevidiacemu na zhodnotenie situácie.
Záverom, dalo by sa porozprávať veľmi veľa o spôsoboch orientácie, typoch práce s bielou palicou, ale chcela som skôr priniesť nie suchú teóriu, ale akýsi vlastný pohľad na spôsob orientovania sa v priestore. Dúfam, že som týmto článkom trošku rozšírila obzor tým, ktorí nevedeli ako k nám pristupovať.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Robo | E-mail | 8. ledna 2013 v 23:13 | Reagovat

Chcem sa opýtať, že čo znamená ak nevidiaci stojí a sovju paličku drži vystretou rukou zvislo nadl hlavou ?

2 luthy | 9. ledna 2013 v 11:12 | Reagovat

Zdravím, neviem, či bol tento príspevok myslený ako vtip, ale nevidiaci môže dvíať palicu len v tom prípade, ak chce prejsť cez cestu. Dvíha ju však kolmo pred seba, aby vodiči videli, že chce prejsť. Ak ste videli skutočne, že ju niekto dvíhal nad hlavu, nebolo to správne. Asi bol daný nevidiaci tak zúfalý, že nemôže prejsť cez prechod, že ju dvihol nad hlavu, aby si toho konečne niekto všimol. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama