Vzťahy - vidiaci verzus nevidiaci

1. července 2012 v 12:04 | Luthy |  Úvahy
Často sa stretávam s rôznymi Ľuďmi, ktorí o nevidiacich veľa nevedia. Pýtajú sa ma na rôzne veci, okrem iného aj na vzťahy, či už partnerské, či priateľské. Pokúsim sa teda k tejto problematike napísať svoj vlastný pohľad.
Mnohí z nás detstvo a dospievanie prežívali na internáte. Vzťahy sa tak formovali výlučne v prostredí, kde vyrastali len nevidiaci a slabozrakí. Medzi sebou sme sa teda dobre poznali. Tí, ktorí bývali bližšie, chodievali každý týždeň, alebo každé dva týždne domov, takže prichádzali do styku i so zdravými kamarátmi aspoň počas víkendov. Osobne som vyrastala na dedine a pokým som bola menšia, mala som desiatky kamarátov. Čím som rástla, tým ich záujem o mňa chladol. Internátny život nás tak obral o kontakt so zdravými rovesníkmi najmä v prípadoch, ak sme na internátoch bývali často a domov sme nemohli chodiť pravidelne každý týždeň alebo každé dva. Ak vás niekto vidí len raz za mesiac, či za dva mesiace, je prirodzené, že záujem o takéto kamarátstvo poklesne. Ak sa tak deje celé roky, ľudia postupne zabudnú. Na internátoch sme sa teda naša skupina nevidiacich poznali dokonale, ale vonkajší svet o nás príliš veľa nevedel. Často to bolo dané dobou, často okolnosťami a často i tým, že sme si po tak dlhom čase neprítomnosti doma nemali so zdravými kamarátmi už čo povedať.
Ak sa po pätnástich či dvadsiatich rokoch vrátite domov natrvalo, zistíte, že ste cudzincom vo vlastnom rodisku. Nikoho nepoznáte, nik nepozná vás. V anonymite mesta je to ešte akosi v poriadku, ale na dedine každý každého pozná. Mojich rodičov poznal každý, no už málo kto vedel, že i ja tu bývam. Niet sa čomu diviť, je to prirodzené. Vedelo sa len to, že tí xxx majú doma slepú (ako je dnes moderné hovoriť) dcéru. Málo kto povie nevidiacu.
Je veľmi ťažké sa začleniť do takejto spoločnosti, za štyri roky čo som doma sa mi to podarilo len vďaka práci, ktorú vykonávam. Pozná ma tak hŕstka ľudí, ktorá so mnou prišla do kontaktu.
Ak vás teda internátny život vytrhne z rodiska, stratíte kamarátov a bohužiaľ, často sa narušia aj rodinné väzby. Mám piatich súrodencov, no len málo kto z nich by asi vedel o mne povedať čo mám rada, čím sa zaoberám, aký som človek. No je to aj opačne. Nepoznáme tak rodinných príslušníkov natoľko, ako by sme ich poznali, keby sme svoje detstvo, dospievanie, celý život strávili v meste, či na dedine, kde sme sa narodili.
Po ukončení školy tak vznikne ďalší problém. Kamaráti, spolužiaci sú rozptýlení po celom Slovensku. Ako s nimi komunikovať? Keď neexistoval internet, bolo to zložité. Nemal ešte každý doma telefón, tak najčastejšie fungovala pošta. Ak som dostala list od kamarátky z opačného konca Slovenska, bola som na vrchole blaha. Dnes si napíšete SMSku, mail, použijete Skype, či ICQ. No papierová pošta mala v tom čase svoje neopakovateľné čaro. Čakať na list od drahého človeka bolo čosi, čo sa dnes pomaly ale isto vytráca.
Moderná technológia nám umožnila sa skôr spriateliť so zdravými ľuďmi najmä prostredníctvom chatu, či mailu. Ak sa v minulosti nadväzovali vzťahy, často tak vznikali najmä partnerstvá, či priateľstvá medzi rovnako postihnutými ľuďmi. Stávalo sa, aj sa dnes stáva, že sa takéto vzťahy prekrížia, ale je len na tolerancii oboch partnerov, akým spôsobom sú schopní akceptovať postihnutie vo vzťahu. Mnohí zdraví sa hanbia nadväzovať s nami kontakty, alebo sa boja, lebo nemajú dostatok skúseností, či informácií, nevedia ako nás osloviť. Prípadne si nevedia predstaviť život s nevidiacim partnerom, či partnerkou. Tým nechcem povedať, že takéto vzťahy neexistujú. Existujú, ale je ich veľmi málo. Oveľa častejšie sú partnerstvá dvoch rovnako postihnutých ľudí.
Každý vzťah, či už medzi rovnako postihnutými partnermi, či medzi partnermi, kde jeden z páru vidí a druhý nevidí je jedinečný. Možno tak naraziť na najrôznejšie problémy. Prepojiť takéto dva svety je malé umenie. Vidiaci sú oveľa aktívnejší, radi sa pohybujú vonku, športujú, chodia na turistiku, medzi ľudí, do divadla, kina, a podobne. Nevidiaci sú skôr doma. Je to často z nedostatku príležitostí na takýto život. Skôr sedíme pri počítači, čítame knihy, počúvame hudbu, TV, rozhlas. Von vyjdeme, ak máme kam a s kým ísť. Predsa len do neznámeho prostredia potrebujeme doprovod niekoho, kto trochu vidí. Preto je dôležité nadväzovať kontakty, ako so seberovnými, i so zdravými ľuďmi. Kto chce pochopí náš handycap. Nie sú všetci ľudia rovnakí. Skutočnou frustráciou je, že nás zdravá verejnosť odmieta, ale nezapríčiňujeme si to často krát aj sami svojím správaním?
Chce to určitý kompromis, podať verejnosti dostatok informácií a byť ústretový k tomu čo k nám prichádza.
Často sa stáva, že sa nevidiaci združujú v skupinkách výhradne nevidiacich. Nemáme tak trochu strach z reakcií zdravej verejnosti?
Ak teda chceme, aby nás verejnosť brala ako seberovných, musíme sa ako seberovní správať. O diskriminácii sa píše všade dosť, skloňuje sa vo všetkých pádoch. Ale ako medzi nami, tak i medzi zdravými sú dobrí aj zlí ľudia. Vpusťme ich teda do našich životov, aby sme nemuseli ostávať sami v tej našej ulite. Každý potrebuje nejaký impulz, hádam som týmto krátkym článkom presvedčila verejnosť, že nevidiaci sú takí istí ľudia, ako zdraví. Máme choré oči, nie hlavu. Nemajte strach z komunikácie s nami. Ak sme schopní priblížiť sa jeden k druhému, určite sa budú vzťahy medzi nami vytvárať bez menších komplikácií a bez toľko skloňovanej diskriminácie.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama