Z úst jedného psíka

1. července 2012 v 12:07 | Luthy |  Úvahy
Na blogu som za dva roky písania rozobrala nejednu tému. K napísaniu článku ma priviedol jeden internetový status na Facebooku.
Po prečítaní mi bolo jasné, že silné emócie, ktoré ma ovládli tu nebudú len päť minút, ale ostanú so mnou, aby som mohla tento článok dokončiť. Neviem, kto napísal text citovaný nižšie, ale je v ňom veľká pravda. Čítajte so mnou a vytvorte si svoj vlastný názor.
"Smutný príbeh z úst jedného psíka
Keď som mal 6 týždňov, kúpili ste si ma. Veľa som sa hral s deťmi a bol som veľmi šťastný s vami.
Ako som rástol, rástli so mnou aj starosti o mňa a aj môj apetít. Deti sa so mnou už nechceli hrať a keď som pribehol a čakal pohladenie tak ma odohnali a mnohokrát do mňa aj kopli.
Jedno krásne ráno ma posadili do auta. Ja som bol taký šťastný, konečne po dlhých mesiacoch vidím aj niečo iné, okrem našej záhrady. Zastali
sme na krajnici diaľnice. Odhodili ste moju obľúbenú loptičku. Utekal som za ňou, ale kým som sa vrátil, vy ste tam už neboli. Bezradne som behal medzi autami s loptičkou v ústach. Vodiči na mňa trúbili a našli sa aj takí , ktorí zrýchlili keď ma zbadali. Chcel som vybehnúť na kraj cesty, lebo som sa veľmi bál. Zrazu som pocítil silný náraz v boku a viac som sa nemohol postaviť. Z posledných síl som sa doplazil na kraj cesty. Pokúšal som sa ísť za vami, ale nedokázal som to. Okolo mňa bola samá krv. Bola tma, bál som sa bola mi zima. Loptičku som ešte stále držal v ústach, bol som si istý, že sa pre mňa vrátite. Márne som štekal, zavíjal, nikto sa pri mne nezastavil. Po dlhých hodinách pri mne zastavilo auto, a nehľadiac na krv a blato ma uložil do svojho auta. Keď auto zastalo, muž v bielom plášti sa k nám rozbehol. Iba pokrútil hlavou. Môj nový pán, ktorý ma poznal 15 minút ma objal a veľmi plakal. Vtedy som pustil loptičku, aby som mu oblízal ruku a vyjadril mu svoje "ĎAKUJEM".
Potom som zaspal a naposledy som počul ako môj nový pán plače. Už sa nebojím, nič ma nebolí a nie je mi zima" Zomrel som". Možno keby som nerozhrýzol topánky a nejem tak veľa, možno by som mohol ešte žiť."
Nepochopiteľné
Aj vám je tak smutno ako mne? Aj vám sa tlačia na jazyk tie isté pálčivé otázky? Aj vy si stierate slzy alebo premýšľate, prečo sa tieto veci dejú? Dlho som sedela a zvažovala čo s týmto textom. Nechcem, aby skončil len ako status, aby nezapadol v digitálnom neporiadku internetových stránok. Myslela som v tej chvíľke na veľa vecí, ale najmä na psíkov v mojom okolí, ktorých mám rada a ktorým by som za žiadnych okolností neublížila.
Ako je možné, že sú niektorí ľudia tak nezodpovední? Niet krajšieho pocitu, než vás psík ráno víta a ranné vstávanie tak povýši na rituál. Teší sa rovnako z každej maličkosti, z každého pohladenia, z každej chvíľky s vami.
Moje ďakujem
V živote som mala niekoľko psíkov, ktorých som milovala a už sú dnes v psom nebíčku. Sú to už roky, ale nemôžem zabudnúť na môjho prvého psíka Flórku, na našu starú Sindynku, či známych Taminku a veľa, veľa ďalších krásnych psíkov. Každý z nich sa mi zapísal do spomienok ako niečo vzácne, čo si treba uchovať.
Chcem poďakovať týmto štvornohým miláčikom za to, že sa vyskytujú v mojom okolí a že im môžem dávať svoju lásku.
Ďakujem menovite našemu zlatému Barinkovi, našej hyperaktívnej Sindynke, že nám napĺňajú život svojím krásnym psím humorom. Mám vás veľmi rada a ďakujem, že tu ste. A predsa je tu smútok, že to budeme my, čo vás prežijeme a budeme sa musieť vyrovnať s vašim odchodom.
Prečo?
Nedokážem pochopiť ako niekto môže psíka, ktorého vychováva neskôr len tak vyhodiť z auta niekde na diaľnici... Ako je možné, že sú niektorí ľudia tak zlí a krutí? Každá živá bytosť potrebuje lásku a ten psík nikomu nič neurobil, len chcel mať rád a byť milovaný. Chcel cítiť ľudské pohladenie a lásku.
Nemala by som nikoho súdiť, no aj tak verím, že si tento článok nájde niekto, kto možno uvažuje o psíkovi, prípadne stojí na rázcestí, že sa o svojho miláčika nedokáže postarať. Ak už nedokážete zabezpečiť psíkovi to, čo by potreboval, prosím vás, nebuďte krutí. Existujú útulky, kde sa o psíka postarajú. Ako by ste sa cítili vy, keby vás len tak niekto so zaviazanými očami vyhodil na ulicu? Verili by ste aj vy, že sa niekto pre vás vráti? Boli by ste aj vy vďační prvému človeku, čo by sa o vás postaral?
Nikdy nevieme kde a za akých okolností bude náš život ukončený. Buďme láskaví a dávajme lásku tam, kde je treba a nemusia to byť len ľudia, ale i bezbranné zvieratá okolo nás.
Záver
Záverom ďakujem, že ste sa pri čítaní dostali až sem. Viem, tento text je presiaknutý prežitými emóciami, no nemohla som inak. Tí opustení psíci si zaslúžia, aby o nich niekto písal, keď už nedokážem bojovať inak.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama