Život nevidiacich ľudí

1. července 2012 v 11:36 | Luthy |  O nevidiacich
Často stretávam ľudí, ktorí o našom živote stále, aj v čase internetu a moderných technológií, vedia pomerne málo. Dlho som premýšľala, ktoré informácie pre tento článok zvoliť tak, aby som vytvorila čo najvernejší obraz. veľa nevidiacich žije priamo medzi nami a každý z nás je iný. Pokúsim sa napísať článok, v ktorom by som zhrnula čo najlepšie náš svet a jeho klady a zápory.
Niesom si istá, či môj pohľad bude objektívny, pretože som si tento život odžila, ale pokúsim sa aspoň napísať svoje vnímanie.
Život doma
Prvé roky svojho života každý nevidiaci trávi vo svojom domácom prostredí. Rodičia sa ťažko vyrovnávajú so skutočnosťou, že majú doma postihnuté dieťa. Ak budem hovoriť sama za seba, tak v našej rodine sa tento problém príliš nerozoberal. Diagnóza slepota mojich rodičov a súrodencov nezastavila v tom, aby sa zo mňa stal plnohodnotný človek. Snažili sa ma do piatich rokov vychovávať tak, aby som na svoj vek bola čo najsamostatnejšia. Hrávala som sa vonku so zdravými deťmi, bicyklovala sa, naháňala, hrala sa na skrývačku. Robila som presne to, čo moji zdraví rovesníci. Tieto začiatky má mnoho nevidiacich rovnaké. Žila som od malička na dedine a v tom čase ešte nechodilo tak veľa áut, aby to, čo popisujem nebolo možné. Dnes by som sa už na bicykli nemohla po ulici len tak bezstarostne preháňať. No každá doba má svoje čaro. Mne učarovali kamaráti, pieskoviská, spev, ktorým som žila od mala, spoločnosť ľudí, spoločnosť súrodencov, hodiny strávené na hojdačke a pri rádiu či magnetofóne.
No každé obdobie raz skončí a tak som v piatich rokoch musela nastúpiť do materskej škôlky v Levoči.
Škôlka a škola
Vytrhnúť dieťa z rodných koreňov je vždy veľký zásah do psychiky ako dieťaťa, tak i rodičov. No ak mi malo byť zabezpečené vzdelanie, muselo sa ustúpiť. Dnes, v čase integrácie sa už takýto postup nedodržuje, no v čase komunizmu, kedy na Slovensku existovala pre nevidiacich iba jediná materská škôlka a škola v Levoči sa tento postup dodržať musel.
Osobne som veľmi trpela odlúčením od rodiny a len ťažko som si zvykala. Spoznala som deti, ktoré boli rovnako postihnuté ako ja, ale v tom čase som si svoje postihnutie neuvedomovala.
Základnú školu som rovnako vyštudovala v Levoči. Škôlka a škola sídlili v jednej budove. Naučila som sa čítať a písať Braillovo písmo, mali sme všetky predmety ako aj zdravé deti. Vo voľnom čase sme mali krúžky, ako napríklad dramatický, športový, šikovné ruky, varenie, a podobne. Talentované deti mali možnosť chodiť na klavír, harmoniku a flautu. Na škole sme mali zamestnaných dvoch učiteľov hudby. Hudba ma bavila. V podstate hudbu má rado asi sto percent nevidiacich ľudí. Každý z nás k nej príde z inej strany, ale nakoľko nemáme toľko zrakových vnemov, reagujeme na sluch a všetko čo sa okolo nás hovorí, hrá, reagujeme na všetky zvuky spôsobom, ako vidiaci reaguje zrakom.
Sluch je tak spolu s hmatom jedným z najdôležitejších zmyslov, pretože tak vykrývajú to, čo nám nedajú oči.
Okrem školských povinností sme mali na škole i spevácky zbor, ktorý som navštevovala. Počas týždňa sme mávali nácviky a často sme chodili spievať na rôzne akcie, či už priamo v meste, alebo i mimo Levoče. Raz ročne sme sa zúčastňovali Tmavomodrého festivalu v Brne, čo bol zakaždým nesmierne intenzívny zážitok.
Voľný čas
Spomínala som krúžkovú činnosť. Okrem krúžkov sme voľný čas trávili na internáte. Buď na tzv. dennej izbe (väčšia izba, kde sme sa všetci združovali), alebo nás vychovávatelia brávali von na vychádzky. Buď do mesta, alebo sa prejsť za hradby, či do tzv. Regruntu, alebo na dlhšiu túru na Mariánsku horu. Pri škole sme mali aj školský dvor, ale jeho výbava za veľa nestála, až neskôr, keď som bola staršia sa prebudovalo detské ihrisko a hojdačky sme si zamilovali asi všetci.
Ak však bývalo vonku zlé počasie, museli nám vystačiť vnútorné priestory denných izieb, či internátnych spální. V takomto čase sme radi počúvali hudbu, čítali knihy v bodovom písme, alebo počúvali tzv. zvukové knihy nahrávané na magnetofónové kazety. Knižnicu sme mali blízko pri škole, knihy sa dali zapožičať raz týždenne, kedy sme knižnicu s vychovávateľkou navštevovali.
Internátny život
Študenti väčšinou radi spomínajú na internátny život. No počas internátneho života na základnej škole sa dalo pozažívať všetko. Od radosti a šťastia až po smútok a bolesť. Treba si uvedomiť, že sme tam trávili celé roky.
Preto aj zážitky sú najrôznejšie. I tie dobré, i tie horšie. Ďalším veľkým problémom bol napríklad hlad. Asi každý, kto bol na internáte vie o čom hovorím. Buď človek zjedol čo mu dali, alebo bol hladný. Nevyhla sa nám ani šikana, ubližovanie, kradnutie a urážky. Dnes už o tom všetkom môžem písať, ale v tom čase by mi to nik neuveril i keď sme na škole mali psychologičku.
K pozitívnym skupinovým akciám, ktoré sme mali radi, patrilo chodenie na guláš. Bola to prechádzka do prírody na školskú chatu, kde sa pre všetky deti uvaril guláš, hrali sa hry, odpočívali sme. Ďalšou lahôdkou bol tzv Sluchostop. Štyria súťažiaci mali pred sebou zariadenie, ktoré ich identifikovalo písmenom A, B, C, D. Kládli sa otázky, púšťali zvukové ukážky a kto prvý stlačil tlačidlo a odpovedal, získal bod. Kto pozná súťaž videostop, bolo to niečo veľmi podobné. Vyhral ten súťažiaci, ktorý mal najvyšší počet bodov.
Diskotéky sme mávali len zriedkavo, ale často sa oslavovali deň nevidiacich a deň detí. Vtedy sa celá škola premenila a počas celého dňa sme mali program, či už kultúrny, alebo rôzne súťaže a hry.
Učitelia a vychovávatelia
Ak by som dnes mohla niečo zmeniť, tak by som vymenila personál. Ešte aj dnes sú na danej škole tí istí ľudia. Málo kto bol v absolútnej pohode. Klíma tam bola dosť nepriateľská. Väčšinou sa ohováralo, vychovávateľky často klebetili, len málo kto bol vychovávateľom srdcom aj dušou. Nebudem tu nikoho menovať, tí, ktorí sa voči nám nesprávali korektne by sa v tomto článočku našli rovnako ako tí, ktorí boli ústretoví a ľudskí k našim potrebám. Pedagógovia sa mi zdali viac v pohode, odučili si a šli domov. Výchova, to už bolo niečo iné. Človek sa musel naučiť bojovať sám za seba, aby sa v tom prostredí nestratil a nezbláznil.
Stredná škola
Po odchode zo základnej školy som šla na Gymnázium. Mali sme šťastie, šiestim žiakom vytvorili spoločnú triedu. Nemali sme knihy, všetko sme si zapisovali na pichtových strojoch, učitelia často improvizovali.
Ubytovaní sme však boli na strednom odbornom učilišti, kde sme sa museli riadiť internátnym poriadkom. No už to bolo oveľa voľnejšie, ako na základnej škole. Mali sme vychádzky, nekontrolovali nás každú chvíľu čo robíme, človek mohol trošku voľnejšie dýchať.
Nevidiaci majú výber strednej školy dosť obmedzený. Buď sa dajú hudobným smerom, konzervatórium, alebo smerom zdravotníckym, odbor masér, tí, ktorí sa neučili až tak dobre museli na učňovku, kde sa študujú odbory ako kefár, košikár, čalúnnik, po novom aj technicko-administratívny pracovník s maturitou. A tí, ktorí sa dobre učili mohli ísť na Gymnázium.
Dnes sa už rozšírila aj integrácia, vďaka počítačovej technike môžu nevidiaci študovať aj so zdravými ľuďmi, kde si poznámky môžu písať do notebookov, či iných pomôcok. Samozrejme, je tu určitá koordinácia so zdravými, ale to už je na dohode s konkrétnymi učiteľmi.
V čase, keď som na strednú školu šla ja, počítačová technika sa začala len rozvíjať a pomaly prichádzať medzi nevidiacich. Takže nám ostalo študovať s pichtovým strojom, prípadne diktafónom a hromadou poznámok v braillovom písme.
Dnes, keď si nevidiaci už môžu knihy nascanovať, poznámky napísať do počítača, matematiku v krajnom prípade rátať na braillskom riadku pripojenom k PC už podmienky vôbec nie sú tak zložité, ako sme to zažili my.
Vďaka tomuto obrovskému pokroku som po strednej škole mohla študovať ďalej.
Vysoká škola
Mnohí nevidiaci dnes študujú na vysokej škole. Napomohol tomu najmä počítačový rozvoj. Ako som spomínala vyššie, spracovanie literatúry a písanie poznámok, či čítanie kníh nie je obmedzené na druhú osobu. Všetko prečíta počítač a tak sa dá študovať celkom prijateľne.
Ja som už školu skončila, ale vo výpočte pracovných ponúk nebudem môcť pokračovať. Prácu som si vo svojom obore nenašla. Mnohí nevidiaci bohužiaľ skončia po ukončení vysokej školy, alebo i strednej školy doma bez práce.
Je to globálny problém, ale človek si kladie otázku, prečo potom chodil do školy, keď nemá prácu?
Ľudia nadávajú na komunizmus, ako bolo zle, ale vtedy mal každý kde bývať, každý mal prácu a istotu. Dnes, ak sa pozrieme okolo seba nemáme takmer nič a istota je len vzdialeným pojmom zo slovníka.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Miroslava Plavá | E-mail | 11. října 2014 v 18:53 | Reagovat

Dobrý deň, čítala som Váš článok a veľmi ma zaujal. Študujem na Vysokej škole pedagogickej v Trnave a máme za úlohu urobiť rozhovor a chcela by som sa Vás spýtať a zároveň Vás poprosiť, či by som ho mohla urobiť s Vami prostredníctvom mailu. Sú to otázky, ktoré sa týkajú toho, ako ste sa začlenili. ˇĎakujem pekne za odpoveď

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama